Vyšší hlas môže mať výchovný účel, ale bežné kričanie na deti ovplyvňuje ich sebavedomie a vzťah k rodičom — Denník N

:dennikn.sk

Kričanie na deti: Výchovná metóda alebo emocionálny zásah?

Kričanie na deti ako spôsob výchovy sa v posledných rokoch stalo predmetom mnohých diskusií. Psychológovia a odborníci sa zhodujú na tom, že pravidelné zvyšovanie hlasu môže mať vážne dôsledky na psychiku detí. „Sú prítomné pocity strachu, úzkosti, dieťa môže cítiť neistotu. Má to vplyv na jeho sebavedomie, môže mať pocit menejcennosti alebo pocit, že nie je dosť dobré pre svojich rodičov,“ hovorí psychologička Radka Čopková.

Emocionálne následky kriku

Pravidelný krik v rodine môže deti psychicky ovplyvniť. Dlhodobé vystavovanie sa vysokému tónu hlasu môže vytvoriť predpoklad pre rozvoj úzkostných porúch a nízkeho sebavedomia. Deti, ktoré zažívajú krik, sa môžu cítiť ako tie, na ktoré sa rodičia hnevajú bez ohľadu na svoje snahy a snaženie. To môže viesť k pocitom viny a hanby, ktoré môžu pretrvávať až do dospelosti.

Psychologička Čopková upozorňuje, že deti, ktoré sú vystavené vzorcom správania, ako je krik, môžu túto stratégiu začať osvojiť aj samy. „Začne sa tak správať k súrodencom, rovesníkom, ale aj iným dospelým, pretože to považuje za prirodzený spôsob, ako odkomunikovať to, čo chce, alebo tak ventiluje svoju frustráciu,“ dodáva.

Rodinné dynamiky a krik

Deti sa tiež vyrovnávajú s pocitom krivdy, najmä v období dospievania. Často sa pýtajú, prečo sú na ne rodičia prísnejší, prečo dostávajú väčšie tresty ako súrodenci. Tieto otázky sú znakom toho, že deti vnímajú nevyvážené zaobchádzanie a túžia po uznaní a láske. V takýchto prípadoch sa na linke dôvery obracajú najmä dospievajúce deti, ktoré sa snažia nájsť odpovede na svoje otázky.

Kedy je krik akceptovateľný?

Nie všetky formy zvýšeného hlasu sú negatívne. Podľa Čopkovej existujú situácie, kedy je zvýšený tón hlasu prirodzený. Taktiež zdôrazňuje dôležitosť kontextu. Ak dieťa nereaguje ani pri opakovaných upozorneniach, je úkonom v poriadku zvýšiť hlas. Rodič môže použiť zvýšený tón ako regulátor správania, pokiaľ je situácia skutočne naliehavá, ako napríklad meškanie do školy.

Avšak dôležité je, aby rodič dal dieťaťu chuť na odpoveď predtým, než hlasy zvýši. „Ak dieťa vie, čo má robiť, a neurobí to, potom môže krik očakávať. Je iné, ak dieťa ani nedostalo šancu zareagovať predtým, ako naň rodič zakričal,“ upozorňuje psychologička.

Hlasitosť a tón: Kde je hranica?

Existuje rozdiel medzi bežným okrýknutím a hysterickým kričaním. „Keď rodič na dieťa zakričí skôr ako mu poskytne šancu na reagovanie, vytvára sa atmosféra strachu a neistoty,“ hovorí Čopková. Rozlíšenie medzi „krikom“ a „zvýšeným tónom hlasu“ je kľúčové v komunikácii medzi rodičom a dieťaťom.

Zvládanie frustrácie a komunikácia

Krik môže byť signálom frustrácie rodiča, ktorý stráca kontrolu nad situáciou. Je dôležité, aby si rodičia uvedomili, že dieťa nie je zdrojom ich stresu, a aby používali iné metódy, ako komunikáciu. „Rodič by mal hľadať zdravé spôsoby, ako zvládať frustráciu a vyjadriť nespokojnosť bez toho, aby musel zvyšovať hlas,“ dodáva odborníčka.

Prístup k výchove a emocionálnym potrebám detí

Na záver je dôležité, aby rodičia kriticky zhodnotili svoje správanie voči deťom. Môžu sa pýtať, aké účely má ich krik a akú funkciu plní. Keď sa rodič zastaví a premýšľa o svojich metódach výchovy, môže zabezpečiť zdravší emocionálny vývoj svojho dieťaťa a posilniť rodinné vzťahy.

Vykročte na cestu k porozumeniu, komunikácii a rešpektu, aby ste vytvorili prostredie, v ktorom sa deti cítia bezpečne a milované.